Smútkom reagujeme na stratu a smrť milovanej osoby, čo je nepochybne najbolestivejšia strata. Naši predkovia boli múdri, neodsúvali smrť za múry nemocnice, ale prijímali ju ako súčasť každodenného života. Zároveň žili komunitne, obklopení širšou rodinou alebo spoločenstvom, a ich rituály poskytovali bezpečný rámec pre rozlúčku.
Môžeme však stratiť aj domov, milované zviera, zdravie alebo spoločenské postavenie. To všetko sú krízy, ale sú aj prirodzenou súčasťou života. Ak sa naučíme rozlúčiť, môžeme potom aj prijať a tešiť sa na všetko, čo do nášho života ešte príde.
Zármutok je reakcia človeka na stratu. Emocionálne to prežívame ako smútok, ktorý sa prejavuje na rôznych úrovniach od smútku až po žiaľ či zúfalstvo. Na druhej strane, naša myseľ je v chaose a zmätku. Objavia sa intenzívne spomienky na stratený predmet. Niektorí svoju stratu ventilujú plačom, iní sa stiahnu do ústrania a výnimkou nie sú ani prejavy agresie. Smútok môžu sprevádzať poruchy spánku, zmena chuti do jedla alebo dočasný ústup, napríklad k alkoholu alebo zapálenej duchovnosti (v snahe nájsť vysvetlenie). Každý prežíva smútok veľmi individuálne, spája nás to, že na určitý čas ochromí náš život a ovplyvní ho na úrovni prežívania, správania a myslenia.
Často trúchliacim ľuďom pomáha poznanie, že smútenie má svoje vlastné zákonitosti. Prebieha postupne a má svoj začiatok a koniec. Ponúka teda nádej, že ak krízou prejdeme bez toho, aby sme ju popierali, jedného dňa sa skončí a my budeme môcť vstúpiť do novej etapy života ako zrelší a uvedomelí ľudia. Smútok sa najčastejšie opisuje v postupnosti fáz:
Najvýznamnejšou stratou v našom živote je smrť milovanej osoby. Je to nezvratná strata. Vyrovnať sa s ňou neznamená zabudnúť, ale spracovať ju a umožniť si žiť šťastnú budúcnosť. Ak je to aspoň trochu možné, využite podporu svojej rodiny, blízkych a priateľov. Nápomocné sú aj rituály, ktoré sa v súčasnosti zanedbávajú. Rozlúčka s milovanou osobou so všetkými náležitosťami pozitívne pomáha zmiereniu.
Smrť je ťažká téma z mnohých dôvodov, a ak o nej musíme hovoriť, najmä s niekým, komu práve zasiahla do života, môže to byť paralyzujúce. Hľadáme správne slová, snažíme sa upokojiť, niekedy za každú cenu. Utešovanie dobre mienenými radami však často veľmi nepomáha. Ukazuje sa, že smútiacemu poskytnete oveľa väčšiu podporu, ak ste jednoducho nablízku alebo pripravení počúvať. Ale aj to nie je len tak, byť emocionálnou hubou je náročné samo o sebe. Navyše téma smrti môže otvoriť naše vlastné obavy a traumy. Často aj blízki smútiacich ľudí hľadajú priestor pre seba.
Smútok je súčasťou straty milovanej osoby. Spočiatku sa môže zdať, že to bude trvať večne a nikdy sa to neskončí. Neskôr sa jeho intenzita stabilizuje a zvyšuje, napríklad na Vianoce, výročia alebo narodeniny zosnulého. Smútok môže trvať rok alebo aj štyri. Hovorí sa, že dĺžka smútku závisí od intenzity vzťahu, ktorý sme mali so zosnulým. Ak máte pocit, že sa ani po dlhšom čase nedokážete vrátiť do života, možno by bolo dobré obrátiť sa na odborníka, ktorý vás nielen vypočuje, ale pomôže vám aj „dobehnúť“ to, čo ste možno zo strachu pred bolesťou odkladali.